-125 metrov na nádych
Český potápač Martin Štepánek bol do roku 2010 držiteľom svetového rekordu v potápaní na nádych. Prekonanie rekordu Rakúšanom Herbertom Nitschom motivovalo Martina k ďalšiemu pokusu. Tento sympatický atlét z Náchodu sa ako jediný na svete potápa do extrémnej hĺbky s maskou. Sám tvrdí, že keď už tam lezie, rád by niečo videl…
XTB Vám prináša exkluzívny rozhovor, ktorý nám Martin poskytol pri svojom poslednom pokuse o zdolanie hĺbky -125 metrov na nádych.
J: Dobrý deň, Martin. Rád by som ti poďakoval, že sa môžeme zúčastniť tvojho pokusu o prekonanie rekordu.
M: naopak, ja ďakujem. Bez Vašej pomoci by sa táto akcia nemohla uskutočniť.
J: Ako si sa k potápaniu na nádych dostal? Pochádzaš z rodiny sladovníka, obvykle býva zvykom určitá kontinuita tohto povolania v rodine.
M: Ja som taká čierna ovca rodiny. Všetci chlapi u nás sú sladovníci a ja som jediný potápač. (smiech) Mama závodne plávala, preto chcela mať zo mňa plavca. Už od detstva som chodil do bazéna a s trochou nasadenia som vedel skôr plávať ako chodiť. Keď som mal asi sedem rokov, naskytla sa mi možnosť sledovať tréning potápačského klubu. Fascinovalo ma, ako dlho s tými fľašami pod vodou vydržia. Bol som z toho úplne unesený, a tak som prišiel domov a povedal mame: „Mami, ja nechcem byť plavec, ja chcem byť potápač.“ Mama zatlačila slzu a vzhľadom k tomu, že ma vo všetkom podporovala, prihlásila ma do Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s armádou). Nakoľko v Čechách v zime nie je čo robiť, venovali sme sa rýchlostnému potápaniu a plutvovému plávaniu.
J: Čo je rýchlostné potápanie?
M: Rýchlostné potápanie sa podobá plávaniu. Sú disciplíny, ktoré sa plávajú na hladine so špeciálnym šnorchlom uprostred čela alebo pod hladinou, kde potápač drží malú fľašu, z ktorej dýcha. Ja som bol vždy šprintér a najviac ma bavila vzdialenosť 50 metrov, ktorá sa zdoláva na nádych, pretože je to krátka vzdialenosť. Tam som sa naučil hospodáriť s dychom.
V lete sme sa chodili potápať von, ale nakoľko som bol najmladší zo skupiny, chalani mi vždy vzali fľašky a ja som sa i tak musel potápať na nádych. (smiech) Postupom času som zisťoval, ako som bol vytrénovaný z tých šprintov, že ma to začína baviť viac a viac.
Ako teenager som túžil zistiť, do akej hĺbky sa dokážem potopiť. A tak som sa začal zaujímať o závodný freediving. V Čechách vtedy túto disciplínu nikto netrénoval, a tak som sa snažil nájsť informácie z najrôznejších, najmä zahraničných, zdrojov a naďalej sa venoval tej „plutvárine“.
Neskôr počas môjho univerzitného štúdia v USA som sa zoznámil s pár ľuďmi z odboru, s ktorými som začal trénovať, a potom už to šlo ako po masle.
J: Ako si sa dostal do Ameriky? Ako študent?
M: Nie, úplnou náhodou. Za účelom privyrobenia si som tam vycestoval na šesťmesačnú pracovnú dovolenku a už som tam zostal. (smiech)
J: Potápanie na nádych zažíva rozmach. Je to asi mladá disciplína, však?
M: Je a nie je… Potápanie na nádych je také staré ako civilizácia sama. Naši predkovia na nádych lovili ryby. A závodné potápanie je dokonca staršie než závodné lyžovanie. (smiech) Prvé preteky sa konali roku 1904 vo Švédsku (vtedy sa ešte nepoužívali plutvy). V roku 1908 potom bolo potápanie zaradené medzi olympijské športy (plávala sa dynamická apnea). Po určitej dobe však popularita potápania ochabla.
J: Bol na to nejaký dôvod?
M: Myslím, že príčinou boli obe svetové vojny. Po druhej svetovej vojne bol vynájdený potápačský prístroj. Napriek tomu, že potápanie na nádych stále existovalo a lámali sa rekordy, nebolo už toľko na očiach verejnosti. To sa zmenilo s príchodom 90. rokov.
J: Musí mať človek nejaké fyzické predpoklady alebo sa môže vytrénovať? Viem, že ty máš obrovskú kapacitu pľúc (8,3l).
M: Mám, ale táto dispozícia nie je vrodená. Jedná sa o jeden z tých atribútov, ktorý je vytrénovaný. V potápaní rozhodujú nielen vlastnosti, ktoré boli človeku dané zhora, ale tiež ochota drieť a pracovať na sebe. Pokiaľ chceš byť najlepší na svete, tak ako v každom športe, musíš mať kúsok z oboch.
J: Má potápanie na nádych nejakú asociáciu? Čím sa zaoberá FII?
M: Freediving Instructor International (FII) je tréningová agentúra (patrí Martinovi pozn. red.), ktorá ponúka výučbu potápania na nádych so špecializáciou na rekreačné potápanie.
Športová asociácia sa volá AIDA.
J: Počul som o nešťastnej príhode, ktorá sa udiala pri pokuse o rekord v roku 2007. Čo sa vtedy stalo?
M: V roku 2007 sa nešťastne menili pravidlá v priebehu môjho pokusu o rekord. Rozhodcovia na mieste mi vtedy rekord uznali, ale nakoľko som nesplnil novú podmienku, o ktorej nevedeli ani oni, konkurenčný potápač napadol výsledok a rekord bol anulovaný. Mám za to, že podobné komplikácie sa už neobjavia, ale na vzťahu s asociáciou AIDA to zanechalo následky.
J: Mohol by si popísať, ako taký ponor prebieha? Podľa toho, čo som vypozoroval, máš okolo seba niekoľko istiacich potápačov, lekára, istiaceho potápača na nádych atď. Celkom veľké zázemie.
M: To je pravda. Pripomína mi to skôr pretekanie autom než potápanie. Okolo človeka sa jednoducho pohybuje hromada ľudí - bezpečnosť na prvom mieste.
Ponor samotný pre mňa začína rozdýchaním a rozcvičením. Tento proces sa skladá z niekoľkých plytkých ponorov, ktorými si pomáham naštartovať potápačský reflex cicavcov. Telo sa vďaka tomu viac prispôsobí životu pod vodou spomalením tepovej frekvencie. Krv sa presúva z periférnych častí tela do tých dôležitých. Po rozdýchaní a rozcvičení idem do finálneho nádychu.
Tam si pomáham technikou, ktorej hovoríme pakovanie. Pakovanie znamená, že natlačím do pľúc viac vzduchu pohybom jazyka, než by som bol schopný poňať normálnym nádychom. Nasleduje zostup, ktorý je zo začiatku veľmi náročný, pretože pľúca sú plné vzduchu. Mám veľmi veľkú vztlakovú silu, takže prvých 15 metrov dá celkom zabrať.
Od 15 metrov dole začínam padať voľnejšie, pľúca sú viac stlačené, takže sa mení i technika kopu z agresívneho na voľnejší.
Od približne 33 metrov začínam padať iba zemskou príťažlivosťou. Dôvod, prečo neprestanem kopať v 15 metroch, je udržanie určitej rýchlosti. Tá musí byť minimálne rovnaká, ako keby som plával.
Niekde na úrovni 50 metrov si môžem dovoliť trochu uvoľnenejšiu pozíciu. Ruky, ktoré boli vzpažené nad hlavou, aby som prerezával vodu efektívnejšie, presúvam pozdĺž tela, aby boli viac uvoľnené.
Okolo 65 metrov nastáva zlomová situácia, kedy robím takzvaný mouthfill. V tejto hĺbke je už nesmierne ťažké dostať vzduch z pľúc na vyrovnanie podtlaku v strednom uchu a v maske. Mouthfill je v podstate taký trik, pri ktorom si vzduch z pľúc naskladám do úst pre zvyšok ponoru. Nakoľko sú ústa vďaka tlaku fyzicky odrezané od pľúc, používam koreň jazyka ako piest k tlačeniu vzduchu do stredného ucha a masky.
Hneď ako dosiahnem hĺbku, do ktorej sa chcem zanoriť, odtrhnem štítok na dôkaz toho, že som tam skutočne bol. Býva tam síce tiež pár kamier a oficiálny hĺbkomer, ale pravidlá sú pravidlá. (smiech)
Späť sa nesnažím dostať nejakou závratnou rýchlosťou, ani naopak neplávam ležérne. Dôležité je odhadnúť správnu rýchlosť, aby som v prípade rýchleho výstupu nespotreboval príliš mnoho kyslíka, pretože potom by mi tiež nemusel stačiť na cestu späť. Na druhej strane zas nechcem, aby mi to trvalo príliš dlho, pretože potom by mi mohol kyslík dôjsť.
Približne v 30 metroch sa stretávam so svojím prvým istiacim potápačom na nádych. Ten mi signalizuje, v akej hĺbke som, aby som sa lepšie zorientoval ku koncu ponoru.
Ďalší istiaci potápač sa nachádza v 20 metroch.
Posledných 10 metrov sa môžem uvoľniť, pretože mám opäť pozitívnu vztlakovú silu. Nohy, ktoré ma v tento moment mimoriadne bolia, si môžu tiež odpočinúť. Rovnako začnem vydychovať, aby som sa na hladine mohol nadýchnuť. Vynorenie na hladinu v tomto športe ešte neznamená úplné víťazstvo, pretože sa ešte musím popasovať s vynáracím protokolom.
Do 15 sekúnd musím nájsť rozhodcu, dať si dolu masku, ukázať posunkové znamenie OK a zveriť im, že som v poriadku, resp. „I am OK.“ Keby som si splietol poradie týchto úkonov, tak by to znamenalo diskvalifikáciu. AIDA sa takto snaží udržať tento šport v nejakých limitoch, aby športovci nešli do príliš veľkých extrémov. Kontroluje, či sú pretekári v poriadku, pri vedomí a v zvládnuteľnej hypoxii.
V mojom záchrannom tíme sú popri istiacich potápačoch na nádych tiež istiaci prístrojoví potápači, ktorí sú rozostúpení pozdĺž celej dĺžky zostupového lana asi v 20 metrových intervaloch. Títo potápači tam nie sú na to, aby mi dali nadýchnuť – v hĺbke to nie je možné a keby sa to náhodou podarilo, viedlo by to iba k vážnym problémom. Ich účelom je dostať ma čo najrýchlejšie na hladinu. Každý z týchto potápačov je vybavený špeciálnym zdvíhacím vakom, ktorý má samostatnú zásobu vzduchu a sú pripravení v prípade núdze ho na mňa pripnúť. Je to najrýchlejšia cesta nahor…
Všetci chlapci, ktorých tu mám, sú mimoriadne skúsení a trénovaní, a to nielen ako technickí a jaskynní potápači, ale zároveň aj v oblasti istiacich potápačov. V čase môjho voľna trénujú rôzne situácie, ktoré by sa pod vodou mohli vyskytnúť. Nemožno sa však spoliehať len na ľudské sily.
Ľudský faktor je zradný, takže ako sekundárny istiaci systém máme k dispozícii protizávažie. Zostupové lano je pretiahnuté cez dve kladky a zaistené brzdou. Na konci lana je závažie, ktoré je trikrát ťažšie než na druhej strane - na dne. Pri každom zostupe nosím takzvaný lanyard. Jedná sa o malé vodidlo, ktoré vedie od môjho zápästia a kĺže karabínou po zostupovom lane. Ak by som sa nevynoril včas alebo by istiaci potápači signalizovali nejaký problém, povrchový tím odistí brzdy a lano ma vytiahne.
J: Ešte sa vráťme k mouthfillu. Ty hovoríš, že je potrebné naplniť ústa, aby si mohol vyrovnať podtlak v ušiach a maske. Ostatní súperi pre tieto hĺbky nepoužívajú nič okrem štipca na nos, aby nemuseli vyrovnávať práve objem masky. Prečo to robíš inak ako ostatní?
M: (smiech) Pretože ešte stále môžem. (smiech) V súčasnosti som naozaj už asi jediný, kto sa potápa pod 100 metrov s maskou. Teoreticky je samozrejme výhodnejšie potápať sa len so štipcom na nose kvôli úspore vzduchu. Človek nemusí kŕmiť vzduchom masku a má ho viac pre svoju potrebu. Mne však maska v potápaní nijako neprekáža, tak si hovorím, prečo by som ju dával dole. (smiech) Koniec koncov, potápame sa predsa preto, aby sme tam dole niečo videli. (smiech)
J: Takže hneď ako si dáš dolu masku, môžeme očakávať ďalších 20 metrov?
M: Uvidíme! (obaja smiech)
J: V tom prípade by sa jednalo o takmer nadľudský výkon.
M: Dobre, je na čase priznať, že tú masku používam z dvoch až troch dôvodov. Po prvé, potápa sa mi s ňou lepšie a naozaj som rád, keď tam niečo vidím. Celkovo je to skvelý pocit, keď človek môže vidieť celý svoj tím a môže sa s nimi o ten zážitok podeliť. Majú z toho radosť a fandia mi. Je to super!
Masku používam aj ako psychologickú zbraň proti svojim protivníkom. Nechám ich tápať v tme, zatiaľ čo ja mám perfektný prehľad o dianí pod hladinou. (smiech)
J: Znie to ako veľmi dobrá a účinná stratégia.
M: (smiech) Pre svoju potrebu používam masku ako barličku. Keď sa mi tréning nedarí, maska stále funguje ako poistka, ktorú si môžem dať dole. Taká skrytá rezerva, ktorú nikto iný nemá.
J: Pod vodou sa pohybuješ veľmi elegantne. Koľko takých ponorov si schopný absolvovať?
M: Ponory do hĺbky vyše 100 metrov sú fyzicky mimoriadne náročné. Hoci väčšinu času trávim na Floride a nie som typický severan ako niektorí ďalší pretekári, trénujem takzvaným severským spôsobom. Chlapci žijúci v Stredozemí alebo v teplejších oblastiach majú možnosť trénovať celý rok. Môžu si tréning rozložiť, takže ponory do väčšej hĺbky absolvujú napríklad len raz týždenne. Naopak severania a ja máme k dispozícii iba leto, preto sú naše ponory v tomto období intenzívnejšie.
Môj tréning sa skladá zo zimnej kondičnej prípravy a intenzívneho letného potápania. Z desiatich najlepších som jediný, kto trénuje týmto spôsobom, a nedokážem povedať, ako dlho to ešte vydržím. Hĺbky sú to extrémne a telo sa predsa len potrebuje adaptovať.
J: Ako vyzerá suchozemská príprava?
M: V atletickej príprave sa snažím pilovať rýchlosť i vytrvalosť. Šprintéri dokážu pracovať bez kyslíka, vytrvalci zase majú pomalú tepovú frekvenciu, väčší objem krvi, viac červených krviniek atď. Vyvážiť tieto dva aspekty možno len veľmi ťažko. Svojou intenzitou sa tréning podobá bežcom na 800 metrov. Beh potom kombinujem s plávaním, jazdím na bicykli atď. S blížiacou sa sezónou sa začínam venovať viac technike a adaptácii na hĺbky, aby som si zvykol na tlak. Hĺbkové potápanie nie je len o tom, ako dlho dokážem zadržať dych a koľko som schopný nazbierať kyseliny mliečnej do nôh, ale tiež o tom, či sa dokážem uvoľniť. V hĺbke vyťažené svaly spotrebúvajú viac kyslíka, čo môže viesť k potenciálnemu zraneniu, ako je napríklad krvácanie do pľúc. Človek sa v hĺbke musí tlaku úplne poddať. Bohužiaľ, prirodzenou reakciou človeka je snaha so všetkým bojovať, preto musí potápač tento reflex vedieť potlačiť.
J: Ako prebieha mentálna príprava?
M: Potápanie na nádych je síce fyzicky veľmi náročný šport, ale 80% úspechu tkvie v hlave. Faktorov, s ktorými sa musí človek popasovať, je celý rad. Už len fakt, že sa na výkon nemôžem kedykoľvek počas ponoru vykašľať. V hĺbke 120 metrov si nemôžem len tak povedať ako pri maratóne: "Hej, ma pichá v boku, tak si na chvíľu odpočiniem alebo sa na to vykašlem." Odpočinok neexistuje, späť k hladine jednoducho musím doplávať. Potápači na nádych majú odlišné metódy mentálnej prípravy. Veľa z nich cvičí jogu, tai-či alebo bojové umenia. Ja sám nemám univerzálny spôsob meditácie. Beriem si od každého štýlu niečo. Niečo z jogy, niečo z tai-či, niečo z autogénneho tréningu.
J: Keď už sme pri psychike, ako vnímaš taký ponor?
M: Tlak na psychiku je enormný na pretekoch, ako aj pri lámaní rekordov. Avšak hneď ako sa ponorím, mám pocit, akoby som sa presťahoval do iného sveta, kde existujem len ja a ponor samotný.
Zatiaľ čo pri väčšine športov človek musí zabrať, pri potápaní na nádych ide o to, maximálne sa uvoľniť. Možno preto ma tento šport tak priťahuje. Umberto Pelizzari, jeden z priekopníkov nádychového potápania a môj dlhoročný kamarát, raz povedal: "Prístrojoví potápači sa pozerajú okolo seba, nádychoví do seba.“
Aj zlá myšlienka dokáže vziať veľa kyslíka a pokaziť celý ponor…
J: To si povedal pekne. Keď to porovnám so sebou, 50 sekúnd a dosť, aj keď viem, že by som mohol zostať dlhšie.
M: Dôveru vo vlastné telo si musíš vybudovať. Keby som ju nemal, tak by som sa do takých hĺbok v živote nepúšťal. Ak by som si nebol istý, že to zvládnem, tak by som tam v živote nešiel.
V tomto som veľmi konzervatívny. Na potápaní ma najviac baví fakt, že mám nad svojím telom maximálnu kontrolu. To je pre mňa najväčšia odmena, nie pocit byť najlepší.
J: Existujú nejaké disciplíny v uzavretom priestore?
M: Bazénové disciplíny, dynamická Apnea alebo statická Apnea, kde pretekári súťažia buď vo výdrži, alebo plavbe na nádych. Dalo by sa povedať, že som s tým začal ja pred desiatimi rokmi. Môj prvý svetový rekord bol v statickej Apnea, potom nasledoval aj jeden v dynamickej.
Nič pre mňa, mňa vždy lákali viac hĺbky. Prídu mi zaujímavejšie, komplexnejšie a je to väčšia zábava. Predsa je to niečo iné ako pozerať na kachličky v bazéne. (smiech)
J: Nejaké plány do budúcna?
M: Mojou vášňou je teraz FII, škola, ktorú postupne budujem už desať rokov. Venujem sa výučbe rekreačného nádychového potápania. Veľa ľudí si ani neuvedomuje, že nádychové potápanie je prirodzeným ľudským pohybom, rovnako ako chodenie. Je úplne jedno, či sa človek bojí vody, alebo nevie plávať. Sú to proste reflexy a fyziologické odozvy, ktoré všetci máme.
Vo FII sa snažíme počas krátkej doby, napríklad víkendu, ukázať ľuďom základné techniky, ktoré im umožnia užiť si život na nádych bez toho, aby museli byť nejakými super atlétmi. Mňa bavilo vždy učiť, a tak si týmto plním svoj sen. Škola sa nám navyše utešene rozrastá. Avšak chcel by som ešte chvíľu zostať pri svojej pretekárskej kariére. Nepovedal som ešte svoje posledné slovo, hoci podľa niektorých mojich protivníkov som tam už veľmi dlho. (smiech). Desať rokov na špici je síce dlhá doba, ale snáď by som tam mohol ešte chvíľu vydržať.
J: Ďakujeme ti za rozhovor a prajeme veľa (nielen) športových úspechov.
Pokiaľ by ste mali záujem naučiť sa potápať na nádych, je možné kontaktovať Európske zastúpenie školy FII na e-mailovej adrese david@freedivinginstructors.com, telefóne +420 777 250 714 alebo stránkach http://www.freedivinginstructors.com/.
